Príde klient na terapiu a vidno na ňom, ako premáha svoje napätie. Nevie, čo má od terapie očakávať. Bojí sa, kam sa v spomienkach dostane. Nechce sa mu tam vrátiť, ale vyskúšal toho už veľa a nejak tuší, že bez návratu do minulosti to nepôjde.
Potom je ešte druhý typ klienta. Termín na poslednú chvíľu zruší. A nech uvedie akýkoľvek dôvod, väčšinou tuším, kedy je hlavnou pohnútkou k tejto akcii jeho strach. Zriedkavo sa stane, že po čase sa ohlási opäť… tentokrát už príde.
Obava, čo sa bude na terapii diať, je tak trochu opodstatnená. Nútim klientov zotrvávať v tých najhorších pocitoch, aké kedy prežívali. Snažím sa z nich dostať emočné napätie, ktoré si už ani neuvedomujú, pretože sa s ním stotožnili. V rámci vizualizácie ich navádzam do „stretnutia“ s ľuďmi, ktorých v bežnom živote radšej zďaleka obchádzajú. A načo je to všetko dobré?
Pre ten pocit, ktorý príde potom…
Úľava… ľahkosť… prijatie… oslobodenie… A mnoho poznania. To poznanie, ktoré človeku prináša nadhľad a jasnosť. Poznanie, ktoré mu ukazuje podstatné veci v živote. Vracia ho k sebe samému.
Autorka metódy, Brandon Bays, počas cestovania na semináre a pri práci s ľuďmi (čo je s malými prestávkami takmer celý rok) absolvuje terapiu minimálne raz za týždeň. Nie že by potrebovala nové poznanie, ale aby čo najintenzívnejšie zotrvávala vo vlastnej podstate, z ktorej potom môže odovzdávať svoje učenie druhým.
Priznám sa, že aj ja som pred terapiou plná obáv. Tiež si absolvovanie terapie občas tlačím pred sebou ako balvan, až kým sa s ním niekde nezaseknem. Na mieste, kde ten balvan je väčší, ako dvere, cez ktoré sa snažím dostať. Môžem v tomto bode ostať zaseknutá. Alebo sa nedajbože vrátiť na začiatok s klamaním samej seba, že na druhýkrát bude možno ten otvor väčší (čo samozrejme nebude). Ale to nie je môj štýl. Na stagnáciu mám už dosť rokov a klamanie samej seba mi príliš nevonia. Takže ostáva len prekonať ten strach. Rozbiť balvan, ktorý mi bráni ísť ďalej.
Ako sa dá zistiť, že je čas na terapiu?
Celkom jasne to signalizujú situácie, ktoré sa opakovane vracajú. Na iných miestach, s inými ľuďmi, ale s rovnakým vzorcom správania. Sú posilnené emóciami, nad ktorými nedokážeme vedome preraziť. A tie emócie nie sú vôbec príjemné. Niekto si možno uvedomí, že daná emócia nemá s konkrétnou situáciou nič spoločné, ale nevie jej zabrániť. Tá emócia je totiž len premostením nad dávnou skúsenosťou, ktorú sme nezvládli. „Hryzkaním“ niečoho, čo sme v sebe uzavreli. Vtedy je načase ísť pod povrch. Aj na úkor prvotného strachu.
