Na polici mám veľa motivačnej literatúry. Asi ako mnohí z nás. Ale už som s nakupovaním týchto kníh prestala. Pretože čím viac som ich mala, tým to… nefungovalo.
Koľkokrát som sa nadchla – to je ono! Takto budem žiť! Ale nakoniec aj tak prišlo sklamanie, že som zlyhala. Mnohí ľudia v mojom okolí mi o motivačnej literatúre rozprávajú. Ževraj sa im vďaka týmto radám žije lepšie. Ževraj sa im krajšie pozerá do budúcnosti. Ale keď sa opýtam, ako vnímajú svoju prítomnosť, zaváhajú. Prítomnosť je taká všelijaká, ale veria, že bude lepšie. To je najčastejšia odpoveď.
Myslím si, že toto tu skutočne nie je o viere. Bohužiaľ sú za tým iba očakávania, ktoré sú zaobalené do baliaceho papiera s označením „viera“. A v súlade s touto „vierou“ čakáme, že si tým z Vesmíru pritiahneme všetko to, čo naše očakávania naplní. Viera môže prichádzať iba z prítomnosti.
A prítomnosť sa dá harmonicky žiť iba vtedy,
ak sa vysporiadame s minulosťou.
Ak niekto dúfa, že svoju minulosť „zabetónuje“ do zabudnutia, tak áno – ale len do stavu zabudnutia mysľou. V podvedomí sa to všetko pekne hromadí. Pre niekoho je minulosť ako bezodná priepasť. O to pevnejšie múry potom okolo tej priepasti stavia. Verí, že čím ďalej bude od tej priepasti kráčať, tým skôr ju stratí z dohľadu.
Priepasť priepasťou zostane! Aj keby prešli roky či desaťročia. Čas pomáha zabúdať, ale neoslobodzuje. Oslobodzuje jedine prítomný okamih. Okamih, v ktorom si bytosť uvedomí, že teraz preberá zodpovednosť za svoj život. A prebrať zodpovednosť sám za seba znamená aj prijať svoju minulosť.
